Výkrik a zmätok

Autor: Katarína Frohlichová | 24.2.2012 o 15:19 | (upravené 24.2.2012 o 17:19) Karma článku: 2,54 | Prečítané:  452x

Stojím nad okrajom priepasti, hlbokej, tmavej, na konci ktorej možno matne rozoznať vodnú hladinu. Uprostred noci sa díva len mesiac. Nenápadne spoza oblakov vykúka, aby nikto nevidel, že sa díva. Skrýva sa veľmi poctivo, čo len nahráva do karát kamarátke tme...

 

Tá príšerná tma, ktorá ma obklopuje, ma odpudzuje, ale zároveň vyžaruje zvláštne svetlo, ktoré má neskutočne priťahuje. Dívam sa doďaleka a snažím sa rozoznať, čo tá tma ukrýva. Neviem to popísať, ale ťahá ma to ako magnet, ako neskutočná sila, ktorú neviem vysvetliť.

Cítim kvapky skorej rannej rosy na tvári. Sú tak príjemné osviežujúce. Kotúľajú sa cestičkami sĺz, no tie už dávno vyschli. Tých sĺz ale bolo veľa až zanechali stopu, takmer neviditeľnú, no predsa je tam.

Vietor vyhráva svoju nočnú symfóniu. Každou minútou naberá na intenzite, pridáva basy a stláča klávesy silnejšie a silnejšie. Takmer buráca. Koruny stromov šuchocú a listy poletujú v podivnej vzájomnej synchronizácií. Menšie stromčeky sa skláňajú až k zemi a vzdávajú tak hold tej dychtivej stvoriteľke a symfónii noci.

Mesiac v snahe vidieť trochu lepšie vykukol o čosi viac a osvetlil jazero ligotajúce sa v jeho svetle.  Vyzujem si topánky a položím ich o kúsok za seba. Pekne jednu vedľa druhej. Kratučké steblá trávy mi šteklia chodidlá. No je to skôr pohladenie, jemné a nežné. Vykročím bližšie a staviam k okraji priepasti. Prsty mi vytŕčajú ponad tú prázdnotu. Vietor sa snaží stále viac ukázať svoju silu a už bičuje nielen stromy, ale aj moju tvár. Krúti sa okolo mňa a motá moje vlasy s lístím, ktoré sa mu priplietlo do cesty.

Zatvorím oči a dýcham. Dýcham ten čerstvý nočný vzduch. Dýcham zhlboka a snažím sa ho precítiť každou jednou bunkou svojho tela. Hlboký nádych akoby to mal byť môj posledný, ktorý mi dodá silu. Je chladný ako dotyk kovu. Pomalým výdychom sa snažím vypustiť zo seba všetko von- hnev, smútok, nervozitu, úzkosť, bezradnosť,...

Len ja. Len ja v pozadí nočnej symfónie. Istota za mnou, priepasť predo mnou. S istou dávkou rešpektu si ten okamih vychutnávam.

Vietor zaburáca. Vo vzduchu cítiť vlhkosť, na moju tvár spadne zopár kvapiek a mne sa zrýchli dych. Dýcham rýchlo a prerývane, akoby som práve dobehla maratón.

Ďalší nádych a výdych, ktorým sa snažím vypustiť zo seba všetku zlosť, hnev, smútok a bezradnosť sa zmení na výkrik. Úplne bez problémov a celkom plynule. Prirodzene. Prichytím sa ako z hrdla vychádza hrdelný zvuk. Kričím z plných pľúc! Kričím a plačem až padám na kolená. Kričím tak úpenlivo akoby ma drali z kože, kričím až tak, že sa trasiem na celom tele. Kričím, tak silno akoby mi šlo o život. Kričím akoby to malo byť to prvé a posledné, čo ma zachráni...

Telo žije svojím vlastným životom a trasie sa ako tie tenučké stromčeky, ktoré vietor všade naokolo skláňa až k zemi. Slzy mi stekajú po lícach nie po kvapkách, nie v potôčikoch, ktoré si pokojne žblnkotajú na mojej tvári a brúsia ju tak ako prúd brúsi kamene v potoku.

Tvár mám celú premoženú viac od sĺz ako od jemného dažďa. Padnem na kolená a zhlboka vydýchnem. Krik prestal. Dýcham veľmi zrýchlene a strašne hltavo, akoby každý nádych, ktorý sa mi podarí, by mal byť mojím posledným. Cítim úzkosť na hrudi, hrozný tlak, celé telo mi zviera od strachu.

Ale predsa cítim úľavu. Ten hrdelný krik, ktorý som zo seba vydala a ktorý akoby mi ani nepatril, uvoľnil nahromadenú energiu vo mne a vypustil ju von. Nech sa letí!! Nech tá ťažoba ide preč, dá mi pokoj a už sa nevracia! Po tom výkriku ostal vo mne pokoj, ale aj prázdny priestor, ktorý predtým vypĺňalo všetko to, čo som krikom zo seba dostala von.

Ležím na zemi. Ani neviem prečo... Musela som spadnúť počas toho výkriku. Posadím sa, zdvihnem hlavu a zahľadím sa pre seba. Do vody hlboko v priepasti. Mesiac odráža na hladine a krásne sa trbliece.

Ako zaplním ten prázdny priestor? To vákuum? To nič?!? Jediné, čo viem, že tá diera je tam... v mojej duši, v mojom srdci. Ten kúsok, čo by kúsok, kusisko zo mňa chýba a mne ten naozaj chýba! Hrýzol a bodal ma, keď bol tam, ale keď už tam nie je, cítim prázdno... Chcem opäť získať tú ťažobu? Ako ho získam späť? Ako získam opäť ten stratený kus seba??

Musím vstať a ísť. Musím ísť nájsť seba...

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Nové pravidlá zásadne ovplyvnia ľudí. Dlžníkov aj exekútorov

Sociálna poisťovňa môže siahnuť na účet dlžníka aj bez exekútora, bezvýsledne exekúcie sa musia zastaviť.

KOMENTÁRE

Fico radí socialistom ako byť populárnejší

Toto má byť lekcia z postkomunistickej Európy?


Už ste čítali?