Cambridge-ské zážitky. Časť prvá: Zmluva s diablom

Autor: Katarína Frohlichová | 3.12.2012 o 22:56 | (upravené 3.12.2012 o 23:35) Karma článku: 8,63 | Prečítané:  728x

Vždy ma lákalo zahraničie a ešte k tomu študovať, kdesi von bol pre mňa ako vzdialený nejasný sen. Minulý rok som po bakalárskych štátniciach a turbulenciách kade-tade rozhodla, že to predsa len vyskúšam. A motyka vystrelila. Študujem v Cambridge. Znie to fajn a rada by som povedala, že na skutočnej Cambridge univerzite, ale nie. Študujem na Anglia Ruskin Univerzity odbor Detská klinická psychológia. Rada by som sa v Vami podelila o zážitok, pri ktorom sa mi chcelo kričať, no nie od šťastia, ale na striedačku od hnevu, zúfalstva, strachu, smútku,... Chcela by som sa s Vami podeliť o môj viac-menej mierny boj s chlapom, u ktorého som si prostredníctvom internetu našla ubytovanie, keďže ako part-time študent nemám nárok na ubytovanie od univerzity. Tento môj, teraz už chvalabohu bývalý landlord, mi nebol od začiatku sympatický. A môj inštinkt sa veru nemýlil.

Keďže som v Cambridge nikdy predtým nebola, nikoho som tam nepoznala, nemala som sa na koho obrátiť. Priznám sa, že som už začínala byť zúfala, lebo všetky schopné izby (nie veľmi vzdialené a za rozumnú cenu) boli rozobraté okamžite. Majitelia požadovali osobné stretnutie a vzhliadnutie izby. Študentské portály sa síce snažili pomôcť, ale pri tom kvante študentov, ktorý nemali ubytovanie sa bolo ťažké prebiť a stále som dostala len odpoveď- ozveme sa, ak nám niekto vypadne. Nikdy sa neozvali.

Toto ubytovanie som si našla prostredníctvom internetového portálu niekedy koncom júna, začiatkom júla. Bolo mi čudné, že komunikujem s mladým Francúzom, ktorý momentálne býval v tej izbe a nie priamo s landlordom, ale ako hovorím, už som začínala byť zúfalá. Nadpis inzerátu znel: „Jednoizbový byt neďaleko centra za 380 libier vrátane všetkých účtov“. Vauuu. Vážne. Veď to je sen pomaly, čosi také nájsť! Z toľkého nadšenia som si neuvedomila, že to je prilacné a smrdí to svinstvom... Z chlapíka neskôr vypadlo, že vlastne nejde o byt, ale o izbu v dome s ďalšími 3 osobami. Hovorím si fajn, oproti ostatným ponukám to je stále dobrá cena a pokiaľ mám vlastnú kúpeľňu, ktorú mi spomínal a internetové pripojenie, ktoré ako študent potrebujem, prežijem bez problémov. Deliť sa len o kuchyňu je predsa pohoda. Dokonca mi sľúbil, že mi nechá svoje kuchynské náčinie, periny a bicykel, keďže to predsa nebude ťahať lietadlo do Francúzska. Super! Na začiatok minimálne a neskôr si kúpim vlastné.

Tak sa stalo, že som môjmu landlordovi poslala oficiálny list, kde som sa zaviazala prísť k danému dátumu a bývať v danej izbe. Zaplatila cez internet depozit a prvú splátku. Bola som spokojná, ako dobre som našla ubytovanie. A už som plánovala, že po sľúbenom polroku v tomto ubytovaní si nájdem niečo s mojimi budúcimi priateľmi. Úprimne som sa tešila ako budem spoznávať krásy Cambridgu, mojich nových spolubývajúcich, nových ľudí a vychutnávať život s vôňou dažďu a všadeprítomnou atmosférou tajomna a vzdelania.

12. september. Po príchode do Cambridgu som sa dala zaviesť taxíkom na danú adresu. Pešo dobrá polhodinka, a to kráčam celkom rýchlo. Prvý prešľap neodhadnutia vzdialenosti. Zaklopala som na nesprávne dvere, ale usmievavá Angličanka ma zaviedla za mojím novým landlordom a zaželala všetko dobré v novej krajine. Že sa môžem kedykoľvek zastaviť. Zlatá. Chlapík až taký zlatý nebol. Predstavila som, potriasla mu rukou a bola skutočne natešená. Nepovedal mi svoje meno. Nemusel, vedela som ho, ale no tak predsa! Etiketa, kurva, etiketa! Ruku podržal asi tak jednu sekundu, na takých desať sa zahral na gentelmena, keď mi pomohol s kuframi na poschodie. Zložil ich a povedal, že príde podvečer po peniaze. Jasné ako facka. Prešľap druhý- počúvaj svoj inštinkt; nasleduj smäd. Po prechádzke v meste po ceste späť som si kúpila fľašu vína.

Späť k izbe. Óóóóóó. Tak pomaly! V izbe približne mesiac nikto nebýval a bola kvalitne zaprášená. Menšia ako bolo sľubované. Kúpeľňa nikde. Teda na prízemí. Jedna. A ďalšie štyri dvere, kde som zistila neskôr bývalo spolu šesť ľudí. Spolu sedem na jednu kúpeľňu a kuchyňu obe približne 1,5 x 1,5 m² .Internet nikde. Facka. Chlapík došiel podvečer, či je všetko v poriadku. Nečakal na odpoveď a hneď spustil, že ma čaká ďalšiu splátku a že mu mám dať peniaze. Hovorím, že ja som platila k 15-temu dňu a dnes je len 12-teho. Plus som sa snažila slušne naznačiť, že izba veruže nie je ako bola vykreslená. Chlapík to zmietol zo stola s tým, že on so mnou nekomunikoval, nevie, prečo mi predchádzajúci nájomník povedal, čo mi povedal a že platiť som mala včera. Lebo nájom je za 4 týždne presne, nie mesačne k istému dňu ako u všetkých civilizovaných ľudí. Reku, to nepobudnem dlho. Povedala som mu, že čakám na peniaze od mojich rodičov a tie prídu 15-teho. Bola to lož, ale potrebovala som získať čas. Nadul sa, adrenalín mu stúpol až očervenel, že čo to má znamenať, že mu musím zaplatiť. Tak som mu dala 200 libier s tým, že peniaze budem mať kompletne pripravené k 15-temu, keďže to mi bolo povedané.

Nasledujúce tri dni som strávila na internete v škole hľadaním inzerátom na ubytovanie s výkričníkom Okamžite!! alebo behaním po potencionálnych izbách a domoch. Žiaľ, aj keď nie som vyberavá fajnovka, na moje veľké sklamanie som nenašla nič použiteľné. A tak chciac-nechtiac som sa upísala tomu diablovi na polroka. Zmluvu mi nedal. Ja som ju nepopýtala. Chyba. Moja. Ďalší prešľap. Ale neskôr sa to ukázalo ešte v môj prospech. V škole som spoznala jednu milú Španielku, ktorá tiež nebola dvakrát spokojná so svojím ubytovaním a tak sme sa dohodli, že si neskôr nájdeme čosi spolu. Neskôr sa ku nám pridala Thajčanka. A tak sa stalo, že keď som jedného dňa bola v práci, ktorú som si neskôr popri škole našla a ony dve boli pozrieť jeden dom. Krása. Už sme jeden stratili, keď sme váhali, tak nakazená ich nadšením a opisom som prisvedčila, hoci som dom ani nevidela. Teraz ma čakala najnepríjemnejšia časť- oznámiť to tomu... tomu nesympatickému chlapovi.

Pamätala som si zo zmluvy, že mu musím dať vedieť mesiac pre odchodom. Fajn. Mesiac mám zaplatený takmer celý, takže sťahovať sa môžem pokojne o pár dní ako bolo naplánované. Zvyšok mu doplatím alebo sa s ním nejako rozumne dohodnem, že nájdem za seba náhradu a podobne. Zavolala som mu, keďže som sa chcela úprimne a úskočne vyhnúť priamemu s ním, keďže som to tak „milovala“. Zo zvýšeným hlasom mi povedal, že nech si idem, ale musím (musím!- toto slovo párkrát zopakoval a zdôraznil) zaplatiť celý polrok. Že to mám v zmluve a prečo som ju podpisovala, keď teraz odchádzam? Bol dosť nepríjemný a priznám sa, že ma vystrašil. So slzami na krajíčku a cigaretou v ruke som sa vyrozprávala kamarátkami, ktoré ma podržali a opakovali dokola, že sa ma len snaží zastrašiť. Nech mu ukážem aké sú silné slovenské ženy! Večer som za ním šla so zámienkou, že potrebujem zmluvu dokladovať na univerzite a že ak mu musím zaplatiť, aj odídem skôr, tak to radšej ostanem. Upokojil sa, ale bolo na ňom vidno, že nerád dáva z ruky zmluvu. Jediný a originál papier.

Vzala som ju na mestský výbor, čosi ako naša radnica, sociálne, právne rady a podobne. V priebehu 3 dní som tam bola 5x. Vždy som chytila tú istú staršiu pani, ktorá na začiatku vyzerala, že mi veľmi neverí a na konci sa pohoršovala nad tým kusom lajna. Skrátim to. Na zmluve bola uvedená nesprávna adresa, nebol tam žiadny dátum trvania nájmu, len dátum, kedy bola zmluva podpísaná mnou. On ju totiž nepodpísal. A posledný bod- 6 mesačná doba trvania kontraktu vyzerala ako dopísaná rukou. Bol tam aj predtým, ale vyzeral podozrivo a on by nemal ako dokázať, že ho tam nedal dodatočne. A čerešnička na torte. Chlapík býval hneď vo vedľajšom dome na tom istom pozemku. Tri byty plus jeho dom. Spolu deväť ľudí v druhom dome. Tvár tej panej, keď som jej úprimne odpovedala na otázku koľko nás tam býva? Na nezaplatenie. Na všetko ostatné tu je dúfam, že poriadne pracujúci anglický právny systém. On mal totiž nahlásených troch ľudí v jednom byte. Pani si urobila kópiu zmluvy, všetko zaznamenala a posunula právnikom. Ako mi bolo povedané- Angličania milujú neplatičov. Medzitým som podala inzerát, aby som našla za seba náhradu a za pár hodín sa mi ozvalo vyše desať ľudí. Čiže môžete vidieť, že je skutočne, čo robiť, ak si chcete nájsť ubytovanie. Všetkým som povedala, čo som práve zistila a že veľmi neodporúčam. Každý jeden pochopiteľne cúvol. Nikto nechce, aby mu strechu nad hlavou strážil človek, ktorý dve tretiny a možno viac peňazí zarába ilegálne a jeho viac ako výbušný. Hneď večer sa inzerát stiahla. Úprimne dúfam, že mu dajú po prstoch. Kladivom. Veľkým oceliarskym.

S poriadnom dávkou správneho zadosťučinenia a radosťou ako sa všetko otočilo v môj prospech som to vyštebotala mamke cez telefón a ponáhľala sa v tichosti pobaliť a stráviť poslednú noc v tej izbe. Môj inštinkt mi správne radil, že veru nebude spokojný. Celé tie tri dni som bola ako na emocionálnom kolotoči, keď sa veci raz vyvíjali v môj prospech alebo pravý opak, pretože okolnosti sa menili ako anglické počasie. Cigarety a žalúdočné kŕče boli moje verné spoločníčky. Mali ísť so mnou len dvaja kamaráti, ale nakoniec mi prišli pomôcť aj dve kamarátky, ktoré som už spomínala. Všetko mi povynášali na ulicu, kde sme čakali taxík. Plán bol ísť za ním, keď bude izba vyprataná. Hrdo, so zdvihnutou hlavou mu povedať, že odchádzam a že môže svoju zmluvu strčiť do riti. A že si ešte prídem po zvyšok depozitu, ktorý mi dlhuje. Chlapík ale zrejme všetko pozoroval z okna a vyšiel von riadne nahnevaný. Chvalabohu, veci som už mala kompletne vyprataná. S dvoma kamarátkami po boku, trasúcimi sa rukami a hlasom som mu oznámila, že odchádzam. Odovzdala som mu kľúče, knižku nájmu a že ešte prídem po depozit. Stáli sme na jeho pozemku, on vyhodil kamošky vonku za dvere. Naštvane mi skákal do reči s tým, že mu musím zaplatiť, kde sú jeho peniaze?! A mesačná výpovedná lehota je vraj po skončení zmluvy. Ha! Načo chceš výpovednú lehotu po skončení zmluvy, ty idiot?! Mal hnev v očiach. Zlosť. Ozajstné zlo. Chcel moju novú adresu. Tú ti nedám. Fajn, ja si zistím. Dlžíš mi peniaze. Nič nedlžím. Bola som na výbore, právnik povedal... Musíš mi zaplatiť za polroka! Odíď. Choď. Idem. Už tu neostanem ani sekundu. Choď. Ale ja si ťa nájdem. Ja si ťa nájdem.

V taxíku som sa zosypala. Kým sme naň čakali, držala som sa. Ale keď sa ma taxikár opýtal, či som v poriadku, začala som plakať. Celkom hystericky. Veď on sa mi vyhrážal! Povedal, že si ma nájde! Panebože! Triasla som sa celú cestu. Taxikárovi som povedala, aby za žiadnu cenu nedával nikomu adresu na akú nás odviezol. Bol veľmi milý. „V tejto krajine má každý rovnaké práva. Nemusíš sa báť. On je to hovädo,“ povedal. Po zvyšok dňa som bola ako na ihlách. Rozplakala som sa opäť v dome novej landlady, keď sme šli podpísať zmluvu. Skutočne som bola vystrašená. Nie som princezná. Nie som zvyknutá na zlatú klietku a zaobchádzanie v rukavičkách. Dostala som pár riadnych faciek, ale nikdy, nikdy sa mi nikto nevyhrážal a nesprával ku mne ako ku špine, ktorú môže zmietnuť šmahom ruky.

Nasledujúci deň som sa zobudila s úľavou, že som spala v novej posteli, ale aj so stále prítomným strachom. Šla som na mestský výbor všetko nahlásiť. Opäť som stretla tú pani, ktorá bola veľmi chápaná, keď mi opätovne vyhŕkli slzy, keď som začala rozprávať. „Chápem, celá situácia nová a ešte čerstvá. Strašný človek. Nie sme všetci ako on,“ povedala mi jej kolegyňa. Ja viem, že nie ste. Len mám občas šťastie na debilov. Odporučili mi ísť všetko nahlásiť na políciu, čo som aj urobila. Podala som oficiálne oznámenie o vyhrážaní. Keď mi na druhý deň zazvonil telefón s číslom neznámym, roztriasli sa mi ruky. Ale volali z polície. Dokopy 2x, aby si overili, či som v poriadku. Potom som si zmenila číslo. Neviem o žiadnych ďalších postupoch, ktorá vykonali. Ale minimálne o ňom majú záznam.

Urobila som veľa chýb. Hlúpych právnických chýb, pri ktorých sa mnohý z Vás chytali za hlavu. Áno, priznávam. Ale bolo to prvýkrát, čo som musela čosi také vôbec riešiť. A mala som tú smolu, že som natrafila na človeka, ktorý chcel len zo mňa vyžmýkať peniaze. Na hovädo, ktoré si myslelo, že som hlúpa cudzinka, ktorú ľahko zastraší a ktorá bude držať hubu a krok. Aj keď som toto písala, pichlo ma pri žalúdku. Obzerám sa dokola a dúfam, že ho v živote nestretnem. Ale predsa sa musím pripraviť na to, že je to možné. Dalo mi to lekciu, z ktorej som sa sakra poučila a prilialo trochu železa do pokožky. Nechcem a neočakávam ľútosť. Stávajú sa horšie veci. Dúfam, že sa toto aspoň niekomu pomôže dávať si väčší pozor. Som optimista, ktorý verí v lepší zajtrajšok a verí ľudom, aj keď by som nemala. Ale inštinkty sme nezdedili po zvieratách len tak pre nič- za nič.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Nové pravidlá zásadne ovplyvnia ľudí. Dlžníkov aj exekútorov

Sociálna poisťovňa môže siahnuť na účet dlžníka aj bez exekútora, bezvýsledne exekúcie sa musia zastaviť.

KOMENTÁRE

Fico radí socialistom ako byť populárnejší

Toto má byť lekcia z postkomunistickej Európy?


Už ste čítali?